Daňové systémy sa vo všetkých krajinách vyvíjajú pod vplyvom viacerých činiteľov. Ekonomických, politických, sociálnych, historických a pod Predstavy o tom, čo tvorí dobrý daňový systém majú svoj význam. Ekonómovia a sociálni filozofi neustále predkladajú návrhy na to, aké by tieto požiadavky mali byť.
Medzi najdôležitejšie patria:
- mal by byť dostatočný daňový výnos,
- rozdelenie daňového zaťaženia by malo byť rovnomerné, pričom každý jednotlivec by mal platiť spravodlivý podiel daní,
- dôležité je nielen miesto, kde sa daň ukladá ale aj jej konečné miesto,
- dane by sa mali vyberať tak, aby minimalizovali zásah do ekonomického rozhodovania na inak efektívnych trhoch,
- daňový systém by mal umožňovať lacnú a jednotnú správu a mal by byť pre daňovníkov zrozumiteľný,
- administratívne a ďalšie náklady by mali byť čo najmenšie.
Tieto a ďalšie požiadavky môžu poslúžiť ako kritéria odhadu kvality daňového systému. Jednotlivé ciele nemusia byť vždy v súlade ale ak sú v rozpore musí daňový systém nájsť určitý kompromis.
Všeobecne môžeme daňové systémy klasifikovať podľa toho či:
- dane možno ukladať na trh výrobkov alebo trh faktorov,
- sa dane môžu ukladať predávajúcim alebo kupujúcim na trhu,
- možno dane ukladať domácnostiam alebo firmám,
- dane môžu vstupovať do účtu daňovníka na strane zdrojov alebo užitia.
Dane sa častejšie ukladajú na držbu bohatstva alebo na stav majetku ako na prevod alebo toky vytvorené bežnou produkciou. Klasickým príkladom je daň z majetku, ktorá môže byť ako dôchodková daň z kapitálu ( v prípade obchodného majetku) alebo ako spotrebná daň ( v prípade bytov obývaných vlastníkmi).
Ďalšie delenie daní
Ďalšie delenie daní rozlišuje dane osobné a dane vecné. Osobné dane sú tie, ktoré vyjadrujú schopnosť daňovníkov ich platiť. Vecné dane sa ukladajú na činnosti alebo na objekty, ako sú napríklad nákupy, predaje, držba majetku a to nezávisle na možnostiach tých, ktorí prevod uskutočňujú. Vecné dane sa môžu ukladať tak domácnostiam ako aj firmám ale osobné dane iba domácnostiam. Rozoznávanie osobných a vecných daní je rozhodujúce v súvislosti so spravodlivosťou daňového systému. Spravodlivosť je nutné hodnotiť v zmysle rozdelenia výsledného daňového bremena medzi ľudí. Vzhľadom na to, že daňové zaťaženie všetkými daňami v konečnom dôsledku dopadne na človeka spravodlivosť daňového zaťaženia musíme hodnotiť na základe rozdelenia daňovej záťaže medzi osoby. Z tohto hľadiska sú dane vecné horšie ako tie najlepšie osobné dane, ktoré ľudí zasahujú priamo. Vzhľadom na to, že osobné dane sa ukladajú domácnostiam, obyčajne sa z pohľadu spravodlivosti daňového systému považujú za lepšie ako dane ukladané firmám.
Najčastejšie delenie daní je na dane priame a nepriame. Priame dane sa klasifikujú ako tie, ktoré sa primárne ukladajú jednotlivcom alebo domácnostiam a tieto subjekty priamo nesú daňové zaťaženie. Nepriame dane sa ukladajú na inom mieste a predpokladá sa, že sa prenášajú na kohokoľvek, kto je posledným nositeľom daňového bremena. Osobné dane ako napr. dôchodkové dane sú takto potom daňami priamymi a väčšina vecných daní ako napríklad dane zo spotreby sú daňami nepriamymi. Napriek týmto kritériám treba pripomenúť, že už niekoľko desaťročí sa vedie diskusia o skutočne presnom rozlišovacom kritériu na dane priame a nepriame.
Podľa jedných názorov sú priame dane tie, ktoré sa vyberajú priamo od osôb, ktoré ich majú znášať, a nepriame sú potom tie, ktoré zákonodarca chce preniesť na inú osobu. Podľa iných náhľadov sú priame danie tie, ktoré zachytávajú priamo dôchodok alebo majetok ako daňový zdroj, zatiaľ čo nepriame dane zachytávajú dôchodok alebo majetok nepriamo, pretože nastupujú až pri jeho použití alebo rozmnožení. Finančné zákonodarstvo a daňová prax všeobecne však na tomto delení daní zotrváva až dosiaľ, pričom vychádza najmä z hľadiska potrieb a skúseností získaných operáciami uskutočňovanými v oblasti finančnej techniky.
Historicky najstaršia forma
Historicky najstaršou formou nepriamych daní boli akcízy. Táto forma peňažnej povinnosti sa vyvinula vo feudalizme. Ich vyberanie sa prenajímalo súkromným osobám. Neskôr sa akcízy zmenili na prvotnú formu spotrebných daní. Ich hlavnou úlohou bolo zdanenie širokej spotreby, a tak vlastne zabezpečenie dostatočných príjmov pre štátny rozpočet. Ich ďalší vývoj smeroval k vytvoreniu univerzálnych spotrebných daní a popritom k vytvoreniu samostatných spotrebných daní na vybrané druhy tovaru. Daň z obratu sa stala v polovici 20. storočia prevládajúcou formou prvého typu nepriamej dane. Daň z pridanej hodnoty sa ako forma dane z obratu po prvýkrát objavila v roku 1954 vo Francúzsku. Prevládol jej model ako kaskádovej dane, ktorá sa vyberá pri každom prechode tovaru na ceste ku konečnému spotrebiteľovi, oproti zriedkavejšie uplatňovanému modelu jej jednorázového vyberania (napr. v USA a vo Veľkej Británii).
V našich podmienkach sa daň z obratu zaviedla už v roku 1919, s platnosťou na tri roky. Zákon č. 268/1923 Zb. z. a n. o dani z obratu a dani prepychovej predstavoval už perspektívnu a konsolidovanú právnu úpravu; až do roku 1938 bol viackrát novelizovaný. Na krátke obdobie konca 40. rokov sa daň z obratu transformovala na všeobecnú nákupnú daň. S účinnosťou od 1. januára 1952 však bola daň z obratu znova zavedená – na základe zákona č. 73/1952 Zb. Bola však vybudovaná na odlišných princípoch, na existencii dvoch určujúcich východiskových faktorov. Prvým bolo zavedenie cenníkov štátnych veľkoobchodných cien a štátnych maloobchodných cien. Daň sa stala súčasťou ceny a prestala byť prirážkou k výrobným nákladom. Nešlo teda vlastne o daň v pravom zmysle slova, ale o odvod akumulácie formou daňovej techniky. Druhým faktorom bola ekonomizácia procesu odbytu tovaru vytváraním odbytových základní v priemysle, pričom to znamenalo prenesenie procesu vyberania dane do výroby, predovšetkým na odbytové základne, prípadne priamo do výrobných podnikov.
Niektoré prvky bývalej všeobecnej nákupnej dane sa preniesli aj na daň z výkonov zavedenej Zákonom č. 74/1952 Zb. Jej úlohou bolo odčerpávanie akumulácie podnikov vykonávajúcich rozličné opravy, správky, zákazkové práce a pod.
Druhou, historicky samostatnou formou nepriamych daní boli jednotlivé spotrebné dane, ktoré sa uplatňovali aj v našich podmienkach. V období tzv. predmníchovskej Československej republiky existovalo takmer dvadsať takýchto daní. Ich prenesenie do novej daňovej sústavy tzv. socialistického typu začiatkom 50. rokov sa však neuskutočnilo.