Faktické pôsobenie dane na ekonomickú situáciu ekonomických subjektov teda jednotlivcov, firmy a pod. znamená, že subjektov sa zníži o výšku zaplatenej dane ich disponibilný príjem alebo majetok. Dane by ale nemali ovplyvňovať rozhodovanie daňovníkov o možnom umiestňovaní ich finančných prostriedkov resp. kapitálu. Nemali by tiež vplývať na ich rozhodovanie sa o spôsobe a výške spotreby ani by ich nemali nútiť hľadať náhradné menej zdaňované výrobky pre svoju spotrebu.
Napriek týmto konštatovaniam ale daňové systémy neraz využívajú práve dane na ovplyvňovanie správania sa výrobcov, či spotrebiteľov. Takým spôsobom sa niektoré daňové systémy stavajú napríklad k výrobkom pôsobiacim negatívne na zdravie ako je tabak a tabakové výrobky, alkohol, alebo snahy ovplyvniť správanie sa subjektov k ochrane životného prostredia prostredníctvom zavádzania ekologických daní.
V súvislosti s nadmerným daňovým bremenom sa teba zamyslieť nad tým, že vlastne ide o náklady efektívnosti daní, pretože nadmerné daňové bremeno predstavuje stratu čistého blahobytu jednotlivca pretože presahuje čiastku potrebnú na financovanie určitého množstva verejného statku.
Zásada prehľadnosti a právnej istoty
Zásada prehľadnosti a právnej istoty daní si, že štát musí zabezpečiť (najčastejšie prostredníctvom právnych noriem) jasné „pravidlá hry“, na základe ktorých je jednoznačné z čoho sa platí daň a kto ju platí. Daňovníkovi ale aj orgánom štátu musí byť zrejmý obsah dane a jej štruktúra. Mala by byť rešpektovaná čo najväčšia všeobecnosť zdanenia. Perfektné daňové právne normy zamedzia ich obchádzanie a znižujú aj riziko legálnych daňových únikov a v konečnom dôsledku aj zníženie daňovej povinnosti. Toto súčasne umožní správcovi dane účinnejšiu daňovú kontrolu. V rámci tejto zásady si treba uvedomiť náležitú mieru administratívneho spracovania výberu daní s čo najnižšími možnými daňovými únikmi ako aj mieru dobrých vzťahov medzi daňovníkmi a správcami daní. Spomedzi zásad je dôležitá aj daňová istota, ktorá spočíva v tom, že daňové právne normy by mali platiť dlhšie, aby daňovníci mohli dlhodobo plánovať svoje zdroje a spôsob ich rozdeľovania či už do investícií alebo na spotrebu. To sa týka tak domácností, ako aj podnikateľskej sféry.
Pre každý štát, či samosprávu je relevantná zásada výnosnosti pre verejné rozpočty, pretože sú to práve najmä dane, ktoré musia zabezpečiť dostatočný zdroj krytia potrieb verejného sektora. Dane sú najdôležitejším príjmom verejných financií. Súčasne je tu aj daňová únosnosť ktorá znamená ekonomickú hranicu spôsobilosti daňovníka platiť daň, jeho daňovú schopnosť, ktorá nepôsobí na jeho ekonomické aktivity retardačne, brzdiaco. To je zrejme zložitý problém a v rámci teórie daní a daňového práva aj veľmi problematický a sporný. Tieto vedľajšie daňové prvky, vystupujúce v podobe daňových úľav či čiastočných i úplných oslobodení, však neodporujú požiadavke rovnosti subjektov pred zákonom, proklamovanej v ústavnoprávnych predpisoch jednotlivých štátov. Zvýšenie či zníženie dane dokonca korešponduje s požiadavkou materiálnej rovnosti, pretože umožňuje prostredníctvom daní zaťažovať subjekty daňovoprávnych vzťahov rovnakou materiálnou ujmou v medziach ich únosnosti.
Niektoré vyššie uvedené zásady nemožno v plnej miere dodržať súčasne. Napríklad zásada jednoduchosti môže byť niekedy v protiklade so zásadou jednoznačnosti – presné definície pojmov môžu vyžadovať zložitejšie slovné vyjadrenie. Zásada, že potreby štátneho rozpočtu sa premietnu do výšky sadzieb, tiež neplatí absolútne, pretože vysoké požiadavky na rozpočtové zdroje by mohli viesť k neprimerane vysokým sadzbám dane, ktoré by daňové subjekty mohli pociťovať ako nespravodlivé (so všetkými negatívnymi dôsledkami) a napokon by ani nemuseli viesť k naplneniu zamýšľaných rozpočtových cieľov – vzhľadom na vyššiu pravdepodobnosť obchádzania daňových povinností atď. Vysoké sadzby daní tiež nepriaznivo ovplyvňujú celkové podnikateľské prostredie.