NATO predstavuje alianciu, ktorá bola vytvorená pre potreby studenej vojny. Jej hlavným cieľom bolo čeliť komunistickej expanzii a v tomto smere preukázala nespornú úspešnosť. Ako meradlo úspechu možno neexistuje lepší dôkaz, než je 40 rokov života Európanov bez vojny. Skutočnosť, že dnes vystupujú na povrch spory v bezpečnostnej koncepcii medzi Európou a USA, nie je daná chybnou koncepciou NATO, ale novými podmienkami, v ktorých sa USA a ich európski spojenci ocitli následkom kolapsu Sovietskeho zväzu a celého ideologického systému, od ktorého sovietsky blok odvodzoval svoj nárok na legitimitu. Nové hrozby pre medzinárodnú bezpečnosť (možno ich popisovať aj ako „hrozby pre národnú bezpečnosť jednotlivých štátov“) sa síce dajú chápať nepriamo ako rezíduá studenej vojny, avšak sú priamym následkom ukončenia studenej vojny a vykazujú závažné odlišnosti od hrozby, ktorú predstavoval viac menej jednoliaty, disciplinovaný a regulárnou vojenskou silou disponujúci komunistický blok.
Atlantická aliancia
Atlantická aliancia musí po skončení studenej vojny redefinovať svoju štruktúru aj funkciu. Žiaľ, pokusy, ktoré sa v tomto smere udiali, nepôsobia, aspoň navonok, presvedčivo. A to vytvára pôdu pre pochybnosti a spory. Kým pád komunizmu vyvolal eufóriu liberálnych demokracií, ktoré sa zrazu cítili silné a nezraniteľné, keďže nepriateľ sa stratil zo zorného poľa, inštitucionálna kríza atlantickej aliancie v dôsledku odlišnej medzinárodnej situácie prestala byť diskutovaná a vecné pripomienky sa
stratili v záplave publikácií stanovísk pre a proti rozširovaniu NATO o nových členov. Situácia došla v našej krajine už tak ďaleko, že akýkoľvek pokus o vecnú analýzu nesie zo sebou riziko 27 obvinení z jednej alebo druhej strany. Strana zástancov rozširovania NATO pokladá diskusie o jeho ďalšom zmysle za príliš prízemné a kontraproduktívne, kým strana odporcov využíva staré antikapitalistické a protiamerické sentimenty. Obe strany pritom, bez toho aby si to priznali, zotrvávajú na predpokladoch, ktoré skončili spolu so studenou vojnou. Rozšírenie NATO sa môže udiať, ale nemožno v jeho prospech argumentovať bez posúdenia jeho šancí s doterajšou „spiacou“ štruktúrou v novej, radikálne odlišnej situácii. Na jednej strane sa zdôrazňuje, že NATO „nemá nepriateľov“. Pri tomto „argumente“ však nemožno presvedčivo obhajovať jej nárok na rozšírenie, ba ani na pokračujúcu existenciu. Preto treba poukázať na charakter nových hrozieb. Tie však vyžadujú otvorene hovoriť o prekonanosti istých prvkov „starej“ aliancie. Pri zbežnej analýze súčasnej medzinárodnej situácie a nových hrozieb pre bezpečnosť, pôsobí doterajšie NATO do istej mier ako „Maginotova línia“. Statický obranný systém naplánovaný proti včerajšiemu nepriateľovi, ale s pochybným významom voči novým nepriateľom, disponujúcim odlišnými prostriedkami a používajúcim iné metódy.
Medzinárodný terorizmus
Medzinárodný terorizmus, aký sa prejavil 11. Septembra 2001, predstavuje pravdepodobne hlavnú hrozbu v súčasnom svete. Na neho nadväzujú ďalšie javy, s ktorými musia bezpečnostné úvahy rátať: šírenie zbraní hromadného ničenia a príslušných technológií, organizované štruktúry, ktoré ho uskutočňujú, problematické štáty, spravované megalomanskými a agresívnymi vodcami, ktoré z neho ťažia, fanatické ideologické hnutia, ktoré sú potenciálne schopné generovať teroristickú činnosť, atď.
Medzinárodné prostredie sa stalo po rozpade Sovietskeho zväzu a jeho bloku fragmentovanejším a jeho nebezpečenstvá sú komplexnejšie, premenlivé, celkovo menej pochopené a prebádané. Tí, ktorí hrozby predstavujú osobne, vykazujú často mentalitu vzdialenú liberálnemu demokratovi oveľa viac, než akú predstavovali vodcovia v Kremli.
Za daných okolností je pochopiteľné, že prezieravejšie mozgy v rámci NATO sa už dlhší čas viac menej potichu snažia redefinovať podstatu aliancie tak, aby sa stalo malou, mobilnou silou, schopnou zasahovať na vzdialenejších miestach, mimo hraníc svojich členských štátov. V novej a rýchlo sa meniacej situácii je však hľadanie novej koncepcie sprevádzané množstvom ťaž kostí. Na politickej úrovni predstavuje pravdepodobne jeden z hlavných problémov reinterpretácia článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Ako chápať záväzok jednotlivých členov zúčastňovať sa na spoločných akciách? Jedným zo spôsobov sú „koalície ochotných“ − spoločné akcie iba tých členov, ktorí sa do nich dobrovoľne zapoja. Ale tento prístup vyvoláva najmenej toľko otázok, koľko ich rieši. Majú zvyšní členovia právo nesúhlasiť?
Za akých podmienok možno do akcií zapájať štáty mimo NATO? A možno ešte za takýchto okolností hovoriť o spoločnej obrannej štruktúre? Takáto situácia zákonite vyvoláva okrem snáh riešiť inštitucionálnu krízu NATO aj snahy o budovanie autonómnej európskej obrany. Dôvody pre túto snahu by nebolo čestné redukovať len na imperialistickú nostalgiu bývalých koloniálnych mocností, alebo aroganciu európskych sociálnych inžinierov. Zmena role Európy oproti studenej vojne je pravdepodobne nevyhnutná. Ale charakter budúcej zjednotenej Európy nie je doposiaľ jasný a je predmetom neraz rozhorčených sporov. Európske prostredie je historicky fragmentované a akékoľvek analógie medzi spojenou Európou a USA sú zavádzajúce. Koncepcia budovania európskej autonómnej obrany je dnes sotva niečím viac než tápaním. K politickým problémom pristupuje problém prakticko-vojenský. Európske zaostávanie v technológiách aj v prostej palebnej sile a mobilizačnej schopnosti budí pochyby o úspešnosti prípadných separátnych vojenských akcií európskych síl bez zásadného prispenia USA. Aj keby sme pripustili, že Európa vlastní dostatočný vojenský potenciál (z hľadiska počtov) na to, aby vykonala akciu, aká sa odohrala napr. v súvislosti s krízou v Kosove, prinajmenšom by bolo treba rátať s väčšou časovou rezervou, nižšou efektivitou, menšou mierou úspešnosti zásahu a väčšími ľudskými stratami. Porovnanie napr. americkej akcie v Afganistane a ruských akcií v strednej Ázii napovedá o tom, ako vplýva technológia na znižovanie strát vlastnej armády a aké obete (aj na strane civilného obyvateľstva!) môže mať za následok nedostatočné technické zabezpečenie vojenských operácií. Z uvedeného dôvodu sa „technologická medzera“ stáva asi najsilnejším argumentom „bezpečnostných euroskeptikov“.
Vypracovanie GDPR dokumentácie od externej firmy šetrí vaše náklady
GDPR predstavuje nový právny rámec ochrany osobných údajov na európskej úrovni. Jeho cieľom je predovšetkým chrániť práva občanov Európskej únie proti neoprávnenému spracovávaniu s ich osobnými alebo citlivými údajmi. Spoločnosť Safedata.sk ponúka od roku 2018 vypracovanie GDPR dokumentácie pre malé a stredné spoločnosti. Európske GDPR nariadenie zaviedlo nové pravidlá, ktoré naviac sprísnili výškami pokút.
Zdá sa, že najlepšou cestou pre Európu je využiť prítomnosť USA a existujúce štruktúry NATO s prihliadnutím k ich nevyhnutným reformám, ako základ vlastného bezpečnostného systému. Aj keby sa EÚ hneď dnes odhodlala zvýšiť výdavky na obranu, investície do výskumu, aj keby sa rozhodla pre ďalšiu a radikálnu fúziu veľkých zbrojárskych podnikov (a vypustíme pritom zo zreteľa iné problémy), potrvá roky, než sa jej obranná kapacita bude môcť približne porovnávať s kapacitou USA. A to už môže mať Európa za sebou svoj vlastný 11. september. Ak zoberieme do úvahy vzostup významu Ruska ako strategického partnera USA po septembri 2001 a zmeny postojov jeho čelných predstaviteľov voči americkým obranným projektom, je tu o dôvod viac pre posilnenie orientácie presahujúcej hranice členských štátov EÚ. To všetko samozrejme nemení nič na skutočnosti, že euroatlantický bezpečnostný systém musí riešiť rad otázok spojených s vlastnou inštitucionálnou krízou. Teoretické koncepcie budúcich integračných projektov ani diplomatické floskule o
„aliancii bez nepriateľa“ alebo „ekonomických dôvodoch predvstup do NATO“ by nemali mať v bezpečnostných úvahách vyššiu prioritu, než posúdenie súčasných reálne existujúcich bezpečnostných potrieb. Partikulárne záujmy a ambície existujú a budú existovať, ale niektoré dnešné, už jasne hmatateľné komplexné hrozby pre bezpečnosť Ameriky, Európy a dokonca Ruska, sú spoločné a vyžadujú koordinované úsilie. Ak platí, že Amerika „driemala“ do 11. septembra, potom Európa drieme naďalej. Falošný pocit bezpečia vytvára nanajvýš pôdu pre sterilné debaty ideológov a amatérskych stratégov, ktoré často nemajú so skutočnosťou nič spoločné. A rozširovanie NATO sa môže skončiť iba rozšírením civilného úradníckeho aparátu v Bruseli. Naše potreby sú zjavne iné. Zapojenie sa do integrovaného, ale pružného obranného systému je nakoniec úplne kompatibilné s našimi národnými záujmami. Severoatlantickú zmluvu podpísalo pri jej vzniku 12 štátov, ktorými boli Belgicko, Dánsko, Holandsko, Francúzsko, Island, Kanada, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Spojené štáty americké a Taliansko. Neskôr postupne k zmluve pristúpili ďalšie štáty – Grécko a Turecko (1952), Nemecko (1955), Španielsko (1982), Česká republika , Maďarsko a Poľsko (1999), Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovenská republika a Slovinsko (2004). V súčasnosti má Severoatlantická aliancia 26 štátov.
Zmluva posilňuje bezpečnosť svojich členov prostredníctvom vzájomných záruk, politickej solidarity a na zabezpečenie slobody a bezpečnosti členských krajín organizuje potrebnú vojenskú silu. Členovia Aliancie do nej vstupujú na základe svojho slobodného rozhodnutia, sú vo svojom rozhodovaní v Aliancii zvrchovaní a rozhodnutia Aliancie sa prijímajú konsenzom jej členov. Členovia sa tak podieľajú na zodpovednosti i výhodách kolektívnej bezpečnosti.