Obdobie ekonomiky po vzniku Československej republiky

V období bezprostredne po vzniku Československej republiky vláda pristúpila k najnevyhnutnejším úpravám recipovaného daňového zákonodarstva podľa okamžitých potrieb nového štátu. Možno spomenúť najmä odstránenie kontingentu všeobecnej zárobkovej dane. V roku 1920 boli zvýšené sadzby dane z pozemkov a domovej dane  a, naopak, bola zrušená daň z vyššieho slúžneho. Zaviedli sa tiež prirážky k dôchodkovej dani a k dani z tantiém a postupne aj niektoré ďalšie dane (napr. všeobecná nápojová daň, daň z uhlia a daň z cestovných lístkov).

Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi sa unifikácia prejavila najmä v zmenách dôchodkovej dane. Okrem toho sa tu, rovnako ako v českých krajinách, v prvom období uplatňovali niektoré vojnové prirážky k priamym daniam.

V roku 1922 hospodárstvo zaznamenalo náhly pokles konjunktúry. Na zmiernenie tohto stavu, ktorý sa však ukázal ako dočasný, bol v roku 1924 vydaný zákon o mimoriadnych úľavách pri platení daní. Viacerými právnymi predpismi, najmä v rokoch 1923 a 1924, boli vytvorené podmienky na stimulovanie podnikateľskej aktivity v oblasti stavebníctva prostredníctvom daňových úľav (išlo najmä o oslobodenie od domovej dane).

Na zamedzenie dvojitého zdanenia boli uzavreté zmluvy s Rakúskom, Nemeckom, Maďarskom, Talianskom a Poľskom.

Napriek nesporným pozitívnym výsledkom hospodárenia štátu sa nepodarilo odstrániť niektoré pretrvávajúce negatívne javy, ktoré boli často dôsledkom nedokonalej daňovej legislatívy. Hoci prebiehalo zjednocovanie daňovoprávnych a niektorých ďalších (najmä finančnoprávnych) noriem, pretrvávala určitá nežiaduca disparita medzi Slovenskom a ostatnou časťou štátu, čo hatilo hospodársky rozvoj a zvyšovalo administratívnu náročnosť najmä verejných financií. Preto sa dospelo k rozhodnutiu uskutočniť daňovú reformu – v našich podmienkach prvú v tomto storočí.

Táto prvá daňová reforma sa v našich podmienkach v čase od vzniku Československej republiky niesla v znamení koncepcie, ktorú presadil vtedajší minister financií dr. K. Engliš a ktorá odzrkadľovala ním uplatňované princípy sociálnej politiky. Napriek tomu, že nešlo o plošný systémový zásah do celej daňovej sústavy, ale predovšetkým do oblasti priamych daní, svojím významom a dôsledkami sa tento akt zaradil do kategórie daňových reforiem vo vtedy aj dnes chápanom zmysle slova. Išlo tiež o zmenu obsahovej orientácie v nadväznosti na postavenie Československa a jeho záujmy v najširšom kontexte.

Prvý z uvedených doplňujúcich zákonov limitoval prirážky samosprávnych zväzkov a znamenal naznačenie ďalšej cesty dovtedy dostatočne nevyjasnenej koncepcie financovania samosprávy. Druhý riešil predovšetkým materiálnu situáciu podnikov ako dôležitý predpoklad na zistenie ich výnosov.

Predmetom úpravy zákona o priamych daniach boli tieto dane: dôchodková, všeobecná zárobková, osobitná zárobková, pozemková, domová, rentová, daň z tantiém a z vyššieho slúžneho. Zákonom sa uskutočnila právna unifikácia v odbore priamych daní na celom území Československej republiky. Ďalším z cieľov zákonodarcu bolo týmto zákonom uskutočniť potrebnú čiastkovú kodifikáciu ako náhradu  za množstvo dovtedajších, často neprehľadných a niekedy si aj protirečiacich si právnych predpisov rozličnej právnej sily. Napokon cieľom zákonodarcu bolo aj zníženie neúmerne vysokého daňového bremena tak, aby sa väčšmi než dovtedy prihliadalo na reálnu hospodársku situáciu daňovníka.

Nebol však vytvorený úplne nový daňový systém, pretože daňová reforma nepostihovala celú vtedajšiu daňovú sústavu a bolo tu reálne riziko vzniku silných hospodárskych pohybov. Teda nebol narušený dovtedy uplatňovaný princíp, ktorý vychádzal z kombinácie výnosových daní a dôchodkovej dane a ktorý organicky vychádzal z tradícií a potrieb prevažnej väčšiny daňových subjektov a vcelku sa osvedčil. Bol iba doplnený a pozmenený v nadväznosti na zmeny, v názoroch na úlohu priamych daní.