Fiškálne inštitúcie
Jednotlivé zložky verejných financií, ktoré zabezpečujú úlohy verejného sektora, ako sme mali možnosť usúdiť z predchádzajúcich úvah, tvoria štruktúrovaný finančný systém reprezentovaný sústavou konkrétnych a početných finančných inštitúcií. Tieto inštitúcie, podobne ako iné formy politickej a spoločenskej organizácie, sú produktom kombinácie historických činiteľov, ktoré nemusia byť vždy v danej situácii najvhodnejšie. Napriek tomu je potrebné ich štruktúrovať tak, aby mohli plniť svoje funkcie a priebežne sa prispôsobovať meniacim sa úlohám.
Z povahy a rozsahu verejného sektora vyplýva, že jeho správa sa musí opierať o určité pevné a trvalejšie základy. Štát, región a obec a mesto, ak majú plniť svoje úlohy, musia sa opierať o stabilné orgány a inštitúcie, ktoré musia trvale a nepretržite plniť určené úlohy v oblasti verejných financií. Sústava všetkých takýchto ustanovizní ale aj predpisov, ktoré upravujú z akých zdrojov získava štát a samosprávy svoje finančné hospodárstvo a tiež ako to robí sa nazýva finančná sústava štátu.
Charakteristické znaky finančných sústav
Charakteristickými znakmi finančných sústav rôznych období a rôznych štátov je jednak časová a miestna relatívnosť a potom z tejto ich povahy vyplývajúca stabilnosť. Popri tom existujú dva znaky určujúce v každom čase a v každom štáte podobu hospodárenia s verejnými financiami. Prvým zo znakov je ekonomika a druhým verejnoprávnosť. Predovšetkým sú tu vyjadrené hospodárske pomery štátu, najmä finančného hospodárstva resp. finančného hospodárenia. No a potom je tu ešte zvýraznená aj skutočnosť aké a koľko úloh týkajúcich sa vecí verejných treba zabezpečiť prostredníctvom takéhoto finančného hospodárenia.
Z náročnosti zabezpečiť tieto úlohy sa potom odvíja aj zložitosť štruktúry a funkcií štátnej správy alebo samosprávy, ktorá sa zaoberá štátnou správou alebo samosprávou v oblasti finančnej. Takže finančnosprávna činnosť štátu a samospráva ma nepochybne určitú osobitnú úlohu a postavenie. Jej úlohou je nájsť správny pomer a hranicu únosnosti a racionalitu hospodárenia v oblasti verejných financií a rozvrhnúť od kondície príslušnej ekonomiky závisiace obmedzené finančné prostriedky na financovanie verejných potrieb tak, aby sa mohli rovnomerne plniť zámery vytýčené štátnou politikou. Svoju úlohu plní predovšetkým sústava orgánov pôsobiacich v záujme riadenia finančného hospodárstva štátu, ako aj procesov prebiehajúcich v rámci manažmentu verejných financií. Ide najmä o postavenie a právomoci orgánov zákonodarných a normotvorných vôbec parlamentom počínajúc a samosprávnymi zastupiteľstvami končiac.
Ďalšej sú to potom výkonné orgány, ktoré v praktickom živote uplatňujú financovanie verejných potrieb a uvádzajú do života zložky verejných financií a uskutočňujú konkrétne vzťahy verejných financií a verejného sektora.
Ekonomické predstavy musí do praxe zakotviť právny poriadok. A tak aj v podmienkach Slovenskej republiky je to predovšetkým ústavný rámec pre zabezpečenie finančnej činnosti štátu. Normy Ústavy Slovenskej republiky určujú základy hospodárskej sústavy Slovenskej republiky (Tretia hlava), kde sú ustanovenia o charaktere slovenského hospodárstva, o Národnej banke Slovenska (čl. 56), o vyhlásení Slovenskej republiky za colné územie (čl. 57), o spravovaní finančného hospodárenia prostredníctvom štátneho rozpočtu (čl. 58), o členení daní a poplatkov na štátne a miestne (čl. 59). Ústavné normy sa tiež zaoberajú financiami samospráv (Štvrtá hlava), vymedzujú povinnosti parlamentu a vlády v oblasti štátneho rozpočtu, zakotvujú Najvyšší kontrolný úrad (čl. 61 – 63). Na základe splnomocnenia Ústavy SR potom normy finančného práva regulujú rozpočet, dane, poplatky, clá, emisnú banku a finančný trh vôbec. Vychádzajúc z uvedených skutočností, treba zdôrazniť, že ústavné normy sú fundamentom finančného práva v rámci práva ústavného a spoločenské vzťahy, ktoré riadia, sú len ústavnoprávnymi vzťahmi so všetkými ich zvláštnosťami.