Pri identifikovaní daňových prvkov, a to konkrétne subjektu dane, zistíme, že v rámci tohto pohybu sa okrem už spomínaných druhotných pojmov objavuje aj pojem platiteľ dane. Platiteľ dane je špecifickým prvkom daňovoprávneho vzťahu, daňovej konštrukcie. Je to spravidla právnická osoba, ktorá na základe zákona a v mene daňovníka má povinnosť daň od neho vybrať a odviesť štátu. Daňovoprávne normy však za určitých okolností ukladajú platiteľovi dane zraziť a odviesť daň zo svojej materiálnej podstaty, teda nie od daňovníka. Spravidla ide o prípady, keď platiteľ daň daňovníkovi nezrazil, alebo ju zrazil v nesprávnej výške. Vtedy je platiteľ dane daňovým dlžníkom ako náhradný daňovník a daňové bremeno znáša sám.
V súvislosti so správaním sa subjektov daňových povinností v daňovoprávnych vzťahoch sa tlačí do popredia záujmu daňovej legislatívy i daňovej praxe otázka daňového presunu. Pod daňovým presunom pritom treba rozumieť právo, resp. možnosť daňovníka preniesť, presunúť daňové zaťaženie zo seba na inú osobu určitým, spravidla ekonomickým opatrením. Daňové presuny možno aplikovať na ktorúkoľvek daň, i keď obťažnosť, zložitosť tejto operácie je individuálna a je diferencovateľná podľa jednotlivých druhov daní. Daňové presuny možno realizovať v prípade priamych a, samozrejme, aj nepriamych daní. Napríklad daň zo zisku ako priama daň môže byť presunutá na spotrebiteľa zvýšením realizačných cien, nepriame dane ako daňové bremeno nesie automaticky spotrebiteľ (konzument) tovaru alebo služby. Cieľom daňového presunu je teda snaha zbaviť sa daňovej povinnosti presunom tejto povinnosti na iný daňový subjekt. Jeho účelom je legálne zlepšenie si dôchodkovej situácie, resp. jej udržanie na určitej úrovni posunom daňového bremena na iné subjekty.
Daňový únik
Daňový únik, ako výslednica správania sa subjektu v daňovoprávnom vzťahu, má obdobnú úlohu a poslanie ako daňový presun a rovnaký ekonomický výsledok. Pod daňovým únikom pritom rozumieme zákonom dovolené alebo protizákonné zníženie daňového základu, vyúsťujúce do zníženia výnosov jedného druhu daní a do prípadného zvýšenia iného druhu daní. Daňový únik nie je spravidla žiaduci, ba je vyslovene nežiaduci a v prípade jeho nelegálnosti, právnej neprípustnosti[1] je striktne sankcionovaný. Legálny daňový únik, teda v medziach daňovoprávnych predpisov dovolený, plní určité, spravidla sociálne alebo povzbudzujúce poslanie.
Zo základných prvkov daňovoprávneho vzťahu je iný predmet (objekt) dane. Zvyčajne sa tak označuje určitá hospodárska skutočnosť, ekonomická realita, na základe ktorej možno daňovníkovi uložiť daňovú povinnosť. Predmet dane je teda reálnym podkladom na zdanenie, na uloženie daňovej povinnosti subjektu dane. Predmet dane je pritom spravidla determinujúcim faktorom pre menovité označenie, názov tej-ktorej dane. Pretože sa jeho pojmové chápanie ohraničuje hospodárskym aspektom a jeho náplňou môže byť majetok ako taký či výnos z majetku, určitý príjem či dôchodok, alebo aj určitý vzťah k majetku, aj jednotlivé dane majú od tejto skutočnosti odvodené označenie, ako napr. daň z pozemkov, domová daň, daň zo mzdy atď.
V teórii daňového práva sa pertraktuje aj členenie predmetu dane na formálny predmet dane a materiálny predmet dane, pričom formálnym je taký daňový predmet, ktorý predstavuje rezultát určitej materiálnej skutočnosti alebo materiálneho vzťahu (napr. dôchodok, dosiahnutie výnosu atď.) a materiálnym je ten predmet, ktorý je základňou vzniku formálneho predmetu dane, teda určitá objektívne existujúca majetková podstata. V tomto prípade môže ísť napr. o majetok, z ktorého plynie dôchodok alebo výnos.