Penále za nezaplatenie dane, resp. zálohy na daň a náklady výkonu daňového rozhodnutia v daňovom konaní sa v odbornej literatúre označuje aj ako príslušenstvo dane.
Všetky tieto daňové prvky sa uplatňujú aj v daňovoprávnych vzťahoch, v rámci realizácie ktorých sa uskutočňuje zdaňovanie príjmov obyvateľstva. Ich uplatňovanie, rozširovanie či zužovanie v rámci daňovoprávnych vzťahov má ďalekosiahle následky na dôchodkové a následne spravidla aj majetkové postavenie určitých vrstiev spoločnosti, na ich preferovanie či ekonomické a potom aj politické zatlačovanie. Deformovanie jednotlivých daňových prvkov bez ohľadu na to, či ide o základné a či o vedľajšie daňové prvky, má za následok deformáciu spoločnosti ako celku, vznik a prehlbovanie sociálneho napätia, diferenciáciu a následnú polarizáciu špecifických vrstiev obyvateľstva štátu. Posunmi daňových prvkov teda možno vytvárať aj latentné či otvorené predpoklady na uplatňovanie daňových privilégií. Zdaňovanie dôchodkov jednotlivých vrstiev, skupín obyvateľstva a rozvrhnutie daňového zaťaženia medzi nimi je komplikovaným a multilaterálnym procesom, v rámci ktorého sa neraz antagonisticky konfrontujú subjektívne a objektívne prvky, transformované do jednotlivých daňovoprávnych predpisov.
Hľadisko prvotnej možnosti
Z hľadiska prvotnej možnosti vzniku normovaného vzťahu v daňovej oblasti priorita zrejme patrí subjektu dane. Možno povedať, že subjektom dane je jednoducho taká právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je povinná platiť daň, ktorá je zo zákona povinná vstúpiť do daňovoprávneho vzťahu, strpieť určenú majetkovú ujmu, teda odviesť štátu určenú výšku dane. Subjekt dane je súčasne taký daňovoprávny prvok, s ktorým daňovoprávna norma spája určité oprávnenia a povinnosti, zabezpečované štátnou donucovacou mocou. Subjekt dane disponuje na jednej strane právnymi normami predpokladanými a zabezpečenými oprávneniami, prostredníctvom ktorých môže svoje správanie v týchto vzťahoch vo svojom či v cudzom záujme korigovať, na druhej strane mu daňovoprávne normy ukladajú určité presné pravidlá správania v podobe povinností niečo konať, prípadne konania sa zdržať. Tieto aktivity daňového subjektu sú pod dohľadom príslušného daňového orgánu, ktorý má v mene štátu oprávnenie v jeho záujme vstúpiť do konkrétnych daňovoprávnych vzťahov, dbať na ich zákonnosť, súlad s platným právom.
Vzhľadom na to, že na jednej strane stoja subjekty daňovoprávnych vzťahov v postavení povinných subjektov, teda tých, ktoré sú povinné daň platiť, a na druhej strane tie subjekty, ktoré sú oprávnené daň požadovať. Teória finančného, resp. daňového práva diferencuje medzi týmito subjektmi a označuje ich pojmami oprávnený subjekt a povinnostný (zaviazaný) subjekt. Pritom sa subjekt dane, resp. daňovoprávneho vzťahu všeobecne označuje ako daňovník.
Označiť daňový subjekt ako daňovníka však možno len v prípade, ak ide o povinnostný či zaviazaný subjekt daňovej povinnosti, čo nie je ani v odbornej literatúre vždy dostatočne striktne špecifikované. Z postavenia subjektov daňovej povinnosti a subjektov oprávnených z daňovej povinnosti čerpať v prospech príslušných verejných rozpočtov zákonom predpokladaný objem peňažných zdrojov je zrejmé aj ich nerovnoprávne, resp. nevyvážené postavenie v daňovoprávnych vzťahoch, čo je pre tento typ finančnoprávnych vzťahov charakteristické.