Európska rada

Vrcholným orgánom Európskej únie je Európska rada, ktorá zasadá najmenej raz za šesť mesiacov, každo­denné riešenie problémov Európskej únie je úlohou pia­tich inštitúcií spoločenstva, ktoré majú rozličné právo­moci:

• Európsky parlament,
• Európska rada,
• Európska komisia,
• Dvor audítorov,
• Dvor sudcov,
• v rámci spoločenstva tiež pracuje Ekonomický a sociál­ny výbor a Výbor regiónov, ktoré majú poradenskú funkciu.

Rozpočet Európskej únie

Rozpočet Európskej únie sa nedá chápať ako odde­lená časť celkového finančného systému spoločenstva. Treba si uvedomiť, že rozpočet je súčasťou rozpočtovej politiky Európskej únie, ktorá vytvára základ na jej ostat­né aktivity. Pri každom pláne, či určení si cieľa treba mať na zreteli, že finančný rámec na tento plán alebo cieľ je vymedzený práve rozpočtovou politikou, ktorá určuje smer a možnosti jeho rozvoja. Určenie štruktúry rozpočtu, stanovenie príjmov a výdavkov všetkého dru­hu, vlastne celá rozpočtová procedúra je napojená na ši­roký aparát Európskej únie, na finančný systém Európ­skej únie.

Finančný systém prešiel postupným vývojom od fi­nancovania z národných príspevkov v čase EHS a EURATOM-u až po zavedenie systému vlastných príj­mov. Systém samofinancovania sa začal uplatňovať od 1. januára 1980. Zmluva o ES pojem vlastné zdroje bliž­šie nešpecifikovala,; časom sa však vytvorili tri skupiny príjmov (poľnohospodárske dávky, clá a príjmy z DPH), najskôr do výšky 1 % základu, neskôr sa základ zvýšil na 1,4 %. Reforma Európskej únie z roku 1986 na základe Jednotného európskeho aktu otvorila brány aj reforme finančného systému, s ktorou sa začalo v roku 1988. Po­kračovanie reforiem, predovšetkým v poľnohospodár­skej oblasti, predstavovali Delorsove balíky.

Prvý z nich z februára 1988 obsahoval súhrn roz­počtových opatrení týkajúcich sa redukcie výdavkov ply­núcich do poľnohospodárstva, zvýšenie prostriedkov pre štrukturálne fondy a nové pravidlá pre rozpočet. Zmeny v systéme vlastných príjmov znamenali stanove­nie celkovej výšky vlastných príjmov na 1,2 % HNP člen­ských krajín v trhových cenách. Súčasťou zmien sa stalo aj vytvorenie štvrtého zdroja príjmov Európskej Únie, ktorý vychádzal z celkového HNP členských krajín. Vy­počítal sa z jednotného základu v trhových cenách. Zá­roveň sa stanovil maximálny príjem z DPH na už ‚spomí­nanú úroveň 1,4 %. Základ platieb z DPH, z ktorého sa vychádzalo podľa zmenených pravidiel, nesmel prevy­šovať 55 % HNP danej krajiny.

Druhý Delorsov balík bol prijatý v decembri 1992 a zameral sa na garantovanie budúceho financovania Európskej únie na základe Zmluvy o Európskej Únii. Pri­niesol zmeny v oblasti vlastných zdrojov po roku 1994, a to predovšetkým zníženie výšky príjmov z DPH a zvý­šenie príjmov z príspevku založeného na HNP, ďalej vy­tvorenie kohézneho fondu a uskutočnenie zmien v Eu­rópskom sociálnom fonde. Únii zostala možnosť vypo­žičiavať si finančné zdroje na financovanie investícií od medzinárodných organizácií.

Záväzkové zmocnenia

Záväzkové zmocnenia tvoria v priebehu roka rá­mec, v ktorom nabiehajú záväzky z viacročných pro­gramov. Platobné zmocnenia uhrádzajú skutočné vý­davky a musia sa použiť počas rozpočtového roka, na ktorý boli určené. Niektoré sektory ako štrukturálne fondy a externá spolupráca vyžadujú dlhšie časové obdobie, ako je jeden rok.

Na financovanie týchto oblastí sa používajú tzv. diferencované zmocnenia. Predstavujú limit pre záväzky a platby uskutočniteľné v danom finančnom roku. Ak záväzkové zmocnenia realizované počas roka nie sú na konci toho roka splatené, automaticky sa prenášajú do zmocnení nasledujúceho roka.

Princíp rovnováhy  vyžaduje, aby odhadované príjmy a schválené výdavky boli zhodné. Veľké odchýlky od rozpočtu znamenajú prijatie náhradného alebo opraveného rozpočtu.

Špecifickosť je obsiahnutá v určení účelu a špecifického cieľa rozpočtovej položky tak, aby sa predišlo ich zámene vo fáze zostavovania a výkonu rozpočtu. Ďalej determinuje horizontálnu a vertikálnu štruktúru rozpočtu. Horizontálna štruktúra vyjadruje odlíšenie príjmov a výdavkov a ďalšie rozdelenie výdavkov na sedem samostatných sekcií (šesť plus rezervy) vo finančnej perspektíve pre každú inštitúciu. Vertikálna štruktúra rozdeľuje výdavky do kapitol podľa ich charakteru, účelu a ak je to potrebné, môžu sa deliť ďalej. Flexibilita rozpočtu umožňuje presun prostriedkov z jednej kapitoly do druhej.