Za lineárnu sadzbu dane sa vo všeobecnosti považuje taký typ sadzby, ktorá je aritmeticky zhodná, rovnaká pri každej výške daňového základu, teda bez ohľadu na jeho zmeny. V tomto prípade sa teda napr. z rôzneho základu vyberá rovnaké percento dane.
V prípade uplatnenia progresívnej (vzostupnej) sadzby dane rastie daňové zaťaženie súčasne s rastom daňového základu. Teda čím vyšší je daňový základ, tým vyššia je aj sadzba dane, resp. daň. Z hľadiska daňového zaťaženia príjmov obyvateľstva reakcia tejto sadzby v daňovoprávnom vzťahu je prirodzená a z hľadiska daňovej spravodlivosti je často označovaná za logickú, najprijateľnejšiu. Totiž čím vyšší je získaný príjem, tým vyššia je aj daňová sadzba. Tu ale treba podotknúť, že ani táto, všeobecne bezproblémovo prijímaná, daňová konštrukcia nemôže byť akceptovaná univerzálne, ale v konkrétnych ekonomicko-politických podmienkach by sa mala uplatňovať diferencovane. V určitých situáciách totiž môže pôsobiť národohospodársky nežiaduco, retardačne.
V rámci progresívnej sadzby dane sa identifikujú jej vnútorné konštrukčné varianty, a to sadzba progresívno-stupňovitá a sadzba progresívno-plynulá. V prípade progresívno-stupňovitej sadzby sa daňový základ člení podľa výšky do určitých daňových stupňov, pričom sa v každom takomto stupni určuje daň buď pevnou, alebo percentuálnou sadzbou, príp. ich kombináciou. Používa sa pri dani z dedičstva, dani z darovania a pod.
Progresívno-plynulá, alebo i kĺzavá sadzba je charakteristická tým, že zvyšovanie daňového zaťaženia prebieha plynulo, bez preklenutia akýchkoľvek daňových stupňov, čo zamedzuje možnosti dosahovať z vyšších príjmov nižšie čisté príjmy pri prechode z jedného daňového stupňa do druhého, ako je to prípustné pri realizovaní progresívno-stupňovitej sadzby. Uplatňuje sa pri dani z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti.
Všeobecne o pohyblivom type sadzby dane platí, že spravidla býva stanovená určitým percentom z daňového základu. Pohyblivou daňovou sadzbou je aj určenie časti, dielu a celku, napr. jednej štvrtiny, polovice atď. Od takéhoto uplatňovania pohyblivej sadzby sa však v našich podmienkach už upustilo.
Kombinovaný typ daňovej sadzby nie je všeobecne prijímaný ako jej osobitný druh. Pravdou je, že pri jej aplikovaní sa kombinuje pevná sadzba so sadzbou percentuálnou, čo však svedčí skôr o tom, že tzv. kombinovaná sadzba dane je vlastne synonymom progresívno-stupňovitej sadzby dane. Znižovanie daňového základu podmieňovalo znižovanie daňového zaťaženia pri uplatňovaní degresívnej sadzby dane. Naša teória daňového práva však pozná aj iný typ daňovej sadzby, označovaný ako rozdielová sadzba dane. Do začiatku deväťdesiatych rokov sa uplatňovala pri dani z obratu, a to ako rozdiel medzi štátnou veľkoobchodnou cenou a štátnou maloobchodnou cenou zníženou o obchodné rozpätie.
Teória daňového práva
V teórii daňového práva je dnes už pomerne ustálené integrovanie ďalších náležitostí daňovoprávneho vzťahu pod pojem vedľajšie daňové prvky. Vedľajšími sú však v tom zmysle slova, že nejde o základné daňové prvky, teda tie, bez ktorých by bola existencia samého daňovoprávneho vzťahu prinajmenšom pochybná. Vedľajšie daňové prvky sú teda súčasťou konštrukcie jednotlivých daní, avšak ich včlenenie do nej nie je nevyhnutnou podmienkou existencie dane. Z určitého pohľadu možno o týchto daňových prvkoch hovoriť aj ako o fakultatívnych daňových prvkoch, na rozdiel od základných daňových prvkov, ktoré sú obligatórnymi náležitosťami daňovoprávneho vzťahu.
Podmienky, v rámci ktorých pôsobia daňovoprávne normy, vytvárajú priestor aj na zníženie či zvýšenie dane, ak sú splnené určité, daňovoprávnou normou predpokladané podmienky. Zvýšenie a zníženie dane ako veličiny oscilujúce okolo príslušnej daňovej sadzby a, numericky vyjadriteľné, evidentne patria medzi vedľajšie daňové prvky. Prakticky ide o pohyb základnej sadzby dane smerom nahor alebo nadol, podľa individuálnych podmienok daňovníka, resp. skupín daňovníkov, prípadne i podľa vôle oprávneného subjektu daňovoprávneho vzťahu. Tento pohyb sadzby dane zvyčajne najradikálnejšie ovplyvňujú sociálne dôvody, no aj ekonomické dôvody, kladúce si za cieľ napr. získanie zahraničného kapitálu pre tuzemský kapitálový trh uplatnením nižšej daňovej sadzby, ako je sadzba základná. Cieľom zvýšenia alebo zníženia dane je tiež snaha oprávnených subjektov zaťažiť povinné subjekty, daňovníkov, podľa ich daňovej únosnosti. V daňovej konštrukcii sa ako vedľajší prvok pomerne často objavuje aj tzv. daňové minimum. Známe je aj pod označením „daneprosté minimum“. Predstavuje vlastne taký daňový základ, z ktorého sa daň ešte nevyrubuje. Tento daňový prvok je pritom motivovaný sociálne a ekonomicky.
Ďalším z vedľajších daňových prvkov je minimálna daň, ktorá, na rozdiel od predchádzajúceho nezdaniteľného minima (sumy, do výšky ktorej príjem zdaneniu nepodlieha), je takou výškou dane, ktorá sa musí ako najnižšie prípustná daň vybrať od daňovníka, a to bez ohľadu na výšku jeho daňového základu. Cieľom minimálnej dane je teda čeliť daňovému úniku, úsiliu daňovníka vyhnúť sa legálnej daňovej povinnosti.
Vedľajšími daňovými prvkami sú aj daňové sankcie, t.j. penále za dane nezaplatené v určenom termíne, sankčné zvýšenie dane pre nepodanie alebo oneskorené podanie daňového priznania a pod.
Z hľadiska daňového zaťaženia príjmov obyvateľstva daňovými povinnosťami má značný význam aj klasifikácia daní. Jej prostredníctvom sa dane zatrieďujú do určitého systému podľa hodnotiacich či triediacich kritérií. Význam členenia a zatrieďovania daní do určitých skupín podľa ich znakov alebo vlastností má svoje miesto v teórii daňového práva, je využiteľné aj v spoločenskej praxi, avšak význam jednotlivých skupín, do ktorých sú dane zatrieďované, nie je proporcionálne vyvážený. Znamená to, že jedna skupina daní má väčší, iná menší význam z hľadiska ich teoretickej systemizácie. Formálne daňové kritériá teda nie sú samoúčelné, ich aplikácia bezprostredne napomáha praktický vznik, zmenu, ba i žiaducu požiadavku usmerňovať pôsobenie daní, formovať ich vnútornú konštrukciu do optimálnej polohy atď.