Proces, v ktorom sa celkové použitie zdrojov rozdeľuje medzi produkciu súkromných a verejných statkov. Ide tu o alokačnú funkciu rozpočtovej politiky. Pri alokačnej funkcii si musíme uvedomiť, že určité statky (z hľadiska pochopenia tu ide o určité hodnoty, alebo číro lingvisticky je statkom prostriedok schopný uspokojovať ľudskú potrebu, hmotné a duchovné hodnoty), ktoré nazývame verejné na rozdiel od statkov súkromných, nemožno poskytovať v rámci trhového mechanizmu, t.j. operáciami individuálnych spotrebiteľov a výrobcov. V niektorých prípadoch trh zlyháva úplne alebo funguje neefektívne. Základným dôvodom zlyhania trhu pri zabezpečovaní verejných statkov je skutočnosť, že úžitok z verejného statku nemá iba jednotlivý spotrebiteľ, ako je to v prípade statku súkromného. Úžitok je dostupný každému.
Keď jednotlivec má oblečené šaty, alebo si dáva polievku, nie sú tieto konkrétne produkty zároveň používané inými ľuďmi, pričom sú im tiež dostupné, ale už ide o iné konkrétne výrobky. Spotreba jednotlivca a ostatných je tak v určitom konkurenčnom postavení. Ak si ale vezmeme napríklad opatrenie, ktorým sa zníži znečistenie ovzdušia a teda ochrana životného prostredia a zlepší sa vzduch, ktorý môžu všetci ľudia dýchať, pôjde o všeobecný alebo verejný úžitok – statok. Znamená to, že pri takýchto produktoch ich spotreba rôznymi jednotlivcami nie je „konkurenčná“ v tom zmysle, že čerpanie tohto verejného úžitku znižuje možnosť aby ho čerpali aj ostatní. Toto potom značne ovplyvňuje aj správanie sa spotrebiteľov a spôsob akým by sa tieto statky mali zabezpečovať.
Trhový mechanizmus
Trhový mechanizmus je vhodný pre zabezpečenie súkromných statkov. V skutočnosti môžeme na trh pozerať ako na obrovskú aukciu, kde sa spotrebitelia uchádzajú o tovar a výrobcovia ho predávajú za najvyššie ponúkané ceny. Takže trh poskytuje akési signály, kde sa výrobcovia riadia dopytom spotrebiteľov. Pre výrobky ako je oblečenie alebo potrava je to efektívny mechanizmus. Nič sa nestráca ale získava, pokiaľ sú vylúčení z trhu takí spotrebitelia, ktorí nemôžu za tovar zaplatiť. V prípade verejných statkov by vylučovanie akéhokoľvek iného spotrebiteľa z privlastňovania úžitkov bolo neefektívne, pretože užívanie verejného statku inými jednotlivcami neznižuje spotrebu ďalších. V prípade, že z verejného statku majú úžitok všetci, nebudú spotrebitelia producentom takýchto statkov dobrovoľne platiť. Jednotlivec bude mať rovnaký osoh zo spotreby ostatných ako zo svojej vlastnej spotreby a vďaka existencii tisícok a u niektorých verejných statkov miliónov ďalších spotrebiteľov bude jeho prípadná platba iba bezvýznamnou čiastkou celkovej sumy. Preto nenastane dobrovoľné platenie tak, kde bude veľa spotrebiteľov. Spojenie výrobca – spotrebiteľ sa preruší a musí zasiahnuť vláda, aby také statky zabezpečila. Potreba verejného financovania môže vzniknúť aj v situáciách, kde je spotreba „konkurenčná“ a vylúčenie všeobecnej spotreby by teda bolo vhodné. Pritom ide o prípady, kde by vylúčenie nebolo možné alebo by bolo nákladné. Napríklad priestor na frekventovanej mestskej križovatke je veľmi vzácny, ale mechanizmus trebárs účtovania každému vodičovi za prejazd touto križovatkou si vieme len ťažko predstaviť (ak nejde o zavedenie nejakého mýta aj to len na diaľniciach). Sem teda musí vstúpiť verená vláda (centrálna alebo regionálna), pretože trh nie je schopný alebo možno aj ochotný, túto situáciu riešiť.
Ďalšou aktuálnou otázkou je ako má verejná vláda zabezpečiť potrebné množstvo určitých verejných statkov. Skutočnosť, že spotrebitelia odmietajú dobrovoľne zaplatiť nie je hlavným problémom. Zložitosť je v rozhodnutí o type a kvalite verejného statku, ktorý treba zabezpečiť a v tom, koľko by zaň mal spotrebiteľ zaplatiť. Podobne ako nemajú individuálni spotrebitelia dôvod dobrovoľne platiť súkromnému výrobcovi, nemajú ani dôvod informovať vládu nakoľko si oceňujú verejný statok. Je prirodzené, že ľudia by chceli byť „čiernymi pasažiermi“ statkov, za ktorých získavanie by platili iní. A preto tu musí vstúpiť do hry politický proces a nahradiť trhový mechanizmus. Občania štátu prostredníctvom svojho výberu vo voľbách si zvolia takú silu, ktorá im dokáže najprv prisľúbiť a potom po získaní moci aj zabezpečiť náležitú úroveň poskytovania verejných statkov.
Dostupnosť verejných statkov
Aj keď sú verejné statky dostupné všetkým bez rozdielu, úžitok ktorý z nich plynie môže byť územne obmedzený. Napríklad úžitok z národnej obrany je dostupný celému národu, kým pouličné osvetlenie zaujíma len miestnych obyvateľov. Tu je teda aktuálne rozoznávať celoštátny verejný statok, federálny, národný, regionálny, miestny, respektíve uvažovať o otázke centralizácie a decentralizácie vo verejných financiách. S tým potom súvisí skutočnosť, že celoštátne verejné statky musia byť v právomoci centrálnej vlády a regionálne, či miestne verejné statky v rukách regionálnych a miestnych vlád, ktorými sú najčastejšie samosprávy rôznych stupňov.
Prísnejšie pravidlá a vyššie sankcie za nedodržanie GDPR
Dramatické sankcie za nedodržanie GDPR nariadenia EÚ už postihujú malé spoločnosti na Slovensku. Úrady vykonali v roku 2019 viaceré kontroly na správu osobných údajov v malých spoločnostiach. Vo viac ako polovici ustanovili aj následné sankcie. Pre malé a stredné spoločnosti je vhodné vypracovať dokumentáciu GDPR formou outsourcingu. Takúto službu poskytuje napríklad spoločnosť Safedata.sk. Nariadenie GDPR sa začalo uplatňovať rovnako v celej Európskej únii od 25. mája 2018.
Súkromné statky môžu vyrábať a predávať súkromným zákazníkom súkromné firmy, čo je najrozšírenejšie alebo štátne podniky, ako sú napríklad v niektorých štátoch energetické podniky, podniky verejnej hromadnej dopravy, alebo niekde je to aj znárodnený uhoľný priemysel. Verejné statky ako sú napríklad kozmické rakety, jadrové programy alebo vojenský materiál môžu tiež produkovať súkromné spoločnosti a predávať ich vláde alebo ich môžu vyrábať priamo verejné podniky ako sú napríklad služby, ktoré poskytujú štátni úradníci, či komunálne podniky.
Ak hovoríme, že sa verejné statky zabezpečujú verejne, myslíme tým, že ich hradí verejný rozpočet a sú dostupné bez poplatkov konkrétnym spotrebiteľom. Ako sa tieto statky vyrábajú, to je irelevantné. Ak hľadíme na verejný sektor cez štátny účet, zistíme, že náklady na verejné financovanie sú rovnomerne rozdelené na platy štátnych, či verejných zamestnancov, ktorých služby treba považovať za „verejnú produkciu“ a na nákup tovaru od súkromných firiem.